Sobota mala na KioSK-u  česko(-)slovenský charakter. Dve zo štyroch predstavení sa zaoberali touto témou. Instantná komorná opera Lesť rozmyslu dvojice Mio-Mio a režiséra Martina Ondrisku reflektovali tému bývalého spoločného štátu, s dôrazom na jeho rozdelenie Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom. Projekt skupiny ME – SA a Petra Šavela so Stanom Dobákom Much more than nothing je zase spoluprácou českých a slovenských tanečníkov, pričom sa zaoberali fenoménom spolupráce slovenských a českých tanečníkov. Záver posledného predstavenia tohtoročného KioSK-u tak symbolicky patril tónom českej a slovenskej hymny.


KioSK 2012 – ME-SA & Peter Šavel, Stano Dobák (Sk, Cz, Be): Much more than nothing

Hoci program festivalu pokračoval posledným bodom, ktorým bola ranná diskusia aj v nedeľu, z hľadiska hlavného programu sa festival končil v sobotu. Tá bola nabitá rôznorodým programom. Diváci mali možnosť vidieť rozprávku Limbo Reloaded Tomáša HudcovičaHany Hudcovičovej Lukšů, premiéru pohybovo zvukového projektu Debody bees-RSoni Ferienčíkovej, už spomínanú operu v troch dejstvách od autorskej dvojice Mio-Mio Lesť rozmyslu a slovenskú premiéru projektu Much more than nothing. Opäť sa potvrdilo, že pri jednotlivých projektoch zohrával významnú úlohu samotný proces tvorby a formálne spracovanie. Napríklad v Limbo Reloaded sa spájala počítačová hra a bábková tieňohra. V Much more than nothing autori pracovali s kontextom vyplývajúcim z odkazov na udalosti zo súkromia tvorcov (napr. ocenenia Tanečnice roka 2012, ktorá získala Lucia Kašiarová).


KioSK 2012 – Soňa Ferienčíková: Debody

Pre celý tohtoročný KioSK zároveň platí, že zaujal najmä rôznorodosťou poetík a reflektovaných tém. V prípade posledného dňa zaujalo každé predstavenie z iného uhla pohľadu. V Debody vynikla schopnosť vytvoriť prostredníctvom svetla intímnu atmosféru. Pri Lesti rozmyslu najmä autorská hudba Mareka Piačeka a Stanislava Beňačku, ktorú naživo vytvárali na javisku prostredníctvom štvorkanálového setupu, ovládaného z javiska s použitím on stage mixu, Mio DigiWalkera P5600, iPadu, netbooku a mikrofónu. V Much more than nothing sa zase hlavná pozornosť sústredila na účinkujúcich performerov. Spoluprácu Terezy Ondrovej, Andrei Opavskej, Lucie Kašiarovej, Martiny Hajdyli Lacovej, Karolíny Hejnovej, Petra Šavela a Jara Viňarského totiž možno trochu nadnesene označiť za akýsi All-Stars výber českej a slovenskej nezávislej tanečnej scény. Ich predstavenie charakterizoval aj zmysel pre nadhľad nad sebou samým a pohrávanie sa s ironizáciou.


KioSK 2012 – Mio-Mio: Lesť rozmyslu

KioSK 2012 potvrdil vzostupnú tendenciu tohto festivalu. Počet workshopov, zahraničných hostí, sprievodných podujatí a divákov bol opäť väčší než počas predchádzajúceho ročníku. Čo sa týka samotných diel uvedených na festivale, showcase sú vždy dokumentáciou aktuálnej situácie v danej krajine. Hoci na festivale tvorili drvivú väčšinu medzinárodné projekty, element základného kultúrneho kontextu, ktorý si zo sebou každý nesie bude determinujúci vždy. V tejto súvislosti možno povedať, že slovenská nezávislá tanečná scéna vychádza najmä z amerického performatívneho chápania súčasného tanca, kým projekty zamerané viac na prácu s textom charakterizuje najmä metóda kolektívnej tvorby a dokumentárne divadlo. Faktom zároveň zostáva, že z hľadiska medzinárodnej tvorby sa na tohtoročnom KioSK-u objavilo veľmi málo tendencií, ktoré by sa dali označiť za skutočne novátorské. Otázka ega a narábania s vlastným telom, vytváranie hudby pomocou moderných technológií, skúmanie komunikácie medzi tanečníkom a hudobníkom, dekompozícia dramatického textu a pod. sú všetko témy, ktoré boli novátorske zhruba v posledných dvoch desaťročiach minulého storočia. Čím samozrejme nechcem znižovať úprimnosť autorských výpovedí a hĺbku výskumu počas procesu tvorby.

Miroslav Zwiefelhofer, 29. 7. 2012

foto: Natália Zajačiková