Maja Hriešik na tohtoročnom KIOSKu predstaví nové tváre súčasného tanca. Viaceré z nich spomína aj v texte, ktorý vznikol pôvodne pre mesačník Kapitál. Zaoberá sa témou mladého tela, ale aj výzvami a problémami, ktorým dnes debutujúce tanečnice a tanečníci čelia.

 

Vek a starnutie boli pre tanec po celé storočia tabu. Profesionálny tanec bol doménou mladých, mrštných tiel s ideálnymi proporciami; romantickým snom o krásnom a silnom človeku. Len taký mohol zvíťaziť nad chaosom (zvládnutím zložitých temporytmických štruktúr a priestoru) a prekonávať limity bežného tela. Keďže sa tento umelecký zápas koná na poli telesnosti, kde výdrž, sila a presnosť sú základnou abecedou, pochopiteľná je nutnosť nezostarnúť.

Tradičné nazeranie na tanec ako doménu mladých koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia nabúral americký postmoderný tanec – vniesol do tanečného slovníka a dovtedy fixovaných choreografií civilnosť, autentickosť, a teda aj nedokonalosť, prvok náhody a improvizáciu. S tým všetkým dostal na javisko aj zrelého tanečníka. Mýtus mladého tanečného tela ako jediného možného bol spochybnený, hoci mladosť s tancom pochopiteľne nikdy neprestala súzvučiť, a stále je veľa divákov, ktorí iné ako krásne, mladé a ladné pohyby na javisku neznesú. No súčasnému tancu sa naštrbením spomínaných stereotypov rozviazali ruky a od konca 20. storočia, najmä na európskej divadelnej scéne, tanečné divadlo prinieslo diela, ktoré tematizujú pálčivé spoločenské témy – rozplývanie sa identít či zaužívaných rolí, sociálnu alebo rodovú nespravodlivosť, násilie voči slabším a menšinám, ekologickú zodpovednosť človeka, dehumanizáciu pracovných procesov či kybernetizáciu. Aj vďaka tomu začali postupy tanečného a fyzického divadla presakovať aj do činohernej praxe a v súčasnosti je veľmi ťažko definovať hranice žánrov. Dramaturgie kedysi čisto divadelných alebo tanečných festivalov sa vo svojom výbere diel často prekrývajú (pozri program ostatného ročníka festivalu Nová dráma, na ktorom Grand Prix získala Debris Company s tanečným predstavením WOW!).

Ani na slovenskej tanečnej scéne už dávno netancujú iba mladé a len krásne, dokonalo proporčné telá na vrchole svojich síl. Nie je to však umelecký trend, ale dôsledok rôznych faktorov. Súčasnú slovenskú scénu tvorí veľmi rozmanitá sústava umelcov. Pod názvom Neskorý zber sa zoskupujú skvelí tanečníci vo veku 40+, z ktorých niektorí dokonca už prekročili aj prah päťdesiatky. Stále je aktívna aj veľká časť strednej generácie tanečníkov, s ktorých tvorivými začiatkami sa spája formovanie slovenského súčasného tanca v deväťdesiatych rokoch (Petra Fornayová, Jaro Viňarský, Katarína Zagorski, manželia Kozánkovci, Stanka Vlčeková a ďalší). V aktuálnych produkciách strednej a staršej generácie sa pochopiteľne vrstvia aj odkazy na dávnejšiu tvorbu a pre intenzívnejší divácky zážitok je vhodné už mať istú skúsenosť so súčasným tancom. Častejšie preto oslovujú generačne spriaznené publikum.

A ako sme na tom s debutujúcou generáciou v súčasnom tanci? Aký má priestor na realizáciu, v akom kontexte sa prezentuje – a je o jej tvorbu záujem?

Mladí tanečníci chronicky v bode nula

Pred istým časom sa témou celospoločenských diskusií stala deprimujúca štatistika týkajúca sa miery odlivu mladých vzdelaných Slovákov do zahraničia. Vyčíslili sa ekonomické straty súvisiace s investíciou štátu vkladanou do ich vzdelania, médiá aj verejné osobnosti unisono smútili za mladosťou, o ktorú si všimli, že už roky prichádzame. A zdá sa, že pomenovanie problému dosiahlo aspoň nejaký efekt – mladá generácia sa stala kľúčovým motorom spoločenského protestu – čo vyslalo signál, že predsa nejaká mládež tu ešte je a že určité percento by tu rado aj zostalo.

Problém s odlivom nádejných mladých ľudí už dlhé roky kváril aj tanečnú scénu. Pre nedostatok profesionálnych podmienok, v krajine s iba jedným zriaďovaným tanečným súborom súčasného tanca s vlastným priestorovým zázemím (Divadlo Štúdio tanca), sa od konca deväťdesiatych rokov tanečníci v najaktívnejších rokoch trúsili do zahraničia. Iste, z času na čas zavítali domov, aby hosťovsky uviedli predstavenie alebo aby jednorazovo v rámci koprodukčnej spolupráce vytvorili svoje nové dielo. Kontinuálne však nedokázali existovať na Slovensku, a práve kvôli tomu sa každá nová generácia ocitla v bode nula – začínala si vždy odznova budovať zázemie, publikum, ako aj tanečnú dramaturgiu.

Nové šance pre mladých

Je to chronická choroba tohto územia – sme skvelý inkubátor tvárneho a mrštného materiálu pre zahraničné trhy, lebo nedokážeme zachovať kontinuitu, pestovať komunity a nadväzovať odvážne, vzájomne podnetné medzigeneračné spolupráce. Ale posledné roky začína viať priaznivejší vietor. Znovu je tu celkom výrazná generácia mladých tvorcov a súčasne je na scéne stále aktívna aj tá staršia, ktorá si ešte pamätá na svoje ťažké začiatky: na neustály boj o priestory, prísun kvalitných informácií, spoločenskú akceptáciu. Zostáva preto dúfať, že nové spôsoby podpory, z ktorých niektoré iniciovali aj tanečníci staršej generácie, budú stačiť na podchytenie tvorby ich mladších kolegov, skôr než sa rozhodnú skúsiť šťastie niekde inde.

Zásadnú pomoc pre súčasný tanec na Slovensku predstavuje samostatný program v rámci štátnej podpory FPU venovaný tancu, ktorý je oproti obdobiu udeľovania dotácií na MK SR veľkým posunom, tanec konečne prestal byť príveskom k činohre. Isté zmeny nastali aj v akademickej sfére – vznikol nový odbor na VŠMU (tanečné divadlo a performancia), ktorý už svojím názvom naznačuje prechod k súčasnejšiemu pohľadu na scénické umenie a autorskú tvorbu so snahou prepájať študentov s renomovanými a stále aktívnymi umelcami. Keďže vlani VŠMU iniciovala aj vznik medzinárodného festivalu tanečných škôl Share, naše tanečné školstvo získalo pre mladých skvelú platformu na konfrontáciu so zahraničím aj bez migrácie.

Mladých tvorcov do verejnej arény postrčila aj novovzniknutá súťaž sólových choreografií Gala Art Moves. Hoci princíp súťaže súčasnému tancu až tak nesluší, v podmienkach, kde neexistujú pre tanečníkov žiadne ocenenenia a chýbajú mechanizmy podpory začínajúcich umelcov, je tento zámer iniciátora súťaže Vladislava Šoltýsa, ktorý svoje aktívne roky na javisku tiež pretancoval v zahraničných súboroch, hodný úcty. Zostáva dúfať, že bude mať pokračovanie aj v nasledujúcich rokoch.

Nové tváre súčasného tanca

Na verejnej prezentácii výsledkov spomínanej súťaže v bratislavskej Áštvorke sa v decembri predstavila desiatka najlepšie hodnotených tanečníkov a tanečníčok, z ktorých traja najlepší získali aj finančnú cenu. Víťazom sa stal Lukáš Bobalík, ktorý v uplynulej sezóne spolu s Evou Priečkovou zažiaril v duete d-BODY-m (choreografia Yuri Korec, o ktorom sa písalo v Kapitáli č. 02/2017) a takisto v duete Dual (choreografia Katarína Brestovanská). Jeho javiskový šarm spočíva v schopnosti striedať preexponované, expresívne polohy s tými civilnými; neustále mieša pátos s humorom. Ide pritom o tanec zbavený naratívnosti alebo dejovosti, no napriek tomu vcelku zrozumiteľný. A hoci Bobalík zjavom pôsobí silovo, jeho pohyb je nesmierne mäkký a plynulý, vyznačujúci sa skvelou koordináciou pohybu a precíznosťou predvedenia. V júni v Novej Cvernovke uvedie v premiére duet Another Song in Silence s generačne spriazneným Andrejom Štepitom. Ten sa zas okrem tancovania angažuje aj produkčne v regióne, odkiaľ pochádza, a vlani v Námestove založil tanečný festival Tanečno.

Na súťaži Gala Art Moves sa predstavili aj prví absolventi nového odboru tanečné divadlo a performancia Matúš Szeghö a Jozef Vaľo, dobre disponovaní tanečníci, po ktorých by profesionálne tanečné divadlá pokiaľ by sme na Slovensku mali viac než to jedno (Divadlo Štúdio tanca) určite mohli siahnuť. Medzičasom minimálne hosťovali so svojimi sólovými projektmi ako predskokani Debris Company.

Traja z finalistov súťaže sa predstavili aj v rámci festivalu Nu Dance Fest ako súčasť československého večera venovaného mladým, začínajúcim tvorcom pod názvom Nové tváre súčasného tanca. V programe sa objavil už spomínaný Lukáš Bobalík, ale aj mladší tanečníci, ešte študenti: Silvia Sviteková a Lukáš Zahy, ktorí vo svojich sólach (FCB – Fén cukor bagandže a Ako nikdy predtým) so svojským humorom reflektovali tému krásy a jej devalvácie, prehnanú sebastrednosť vyplývajúcu z neustálej potreby sebaprezentácie a posadnutosť hľadaním vlastnej originality (ktorú vnucujú sociálne siete, ale aj umelecký trh). Hoci sa pohybovým slovníkom navzájom veľmi líšia, práve v ich tvorbe je badať akúsi generačnú a estetickú spriaznenosť, a je celkom možné, že po spolupráci s tanečníkom Emilom Leegerom, ktorý celý ich ročník obsadil do vydarenej, fyzicky uchopenej verzie Salome (premiéra v apríli v bratislavskom Arteatro), bude nasledovať aj ich vlastné kolektívne dielo so silnou generačnou výpoveďou.

Z predošlých riadkov sa môže zdať, že mladý slovenský súčasný tanec je skôr mužský. Ale zoskupenie MimoOs produkčne zastrešuje aj tvorbu tanečníc ako Barbora Janáková, Eva Priečková a Simona Droppanová, ktoré sa v priestoroch Novej Cvernovky vlani predstavili haptickým predstavením . DOTYK. Medzi „prístojacimi“ divákmi sa vtedy odovzdávali pohľadu (ale aj dotyku) všetkých prítomných a ponúkali seba a celý hrací priestor na spoločné vytváranie finálnej choreografie. Zvlášť cenné u týchto tanečníc sú bezprostrednosť a obrovská javisková charizma, ako aj schopnosť vytvárať pocit komunity – či už s divákmi počas trvania predstavenia, alebo medzi sebou navzájom. To sú kvality, ktoré pri silno individualizovanom spôsobe práce, zahŕňajúcom neustále cestovanie, nie sú medzi tanečníkmi samozrejmosťou. Výrazne ženským a generačne protestne ladeným predstavením je aj ich projekt Do dna. Predstavili sa aj v pODPORe (choreografky Marty Polákovej) a Pocitovom rozUmení (choreografia Šavel, Poláková, Procházka).

Na záver si dovolím spomenúť aj mladého choreografa Martina Talagu, hoci ten sa etabloval v Prahe. Tento rok totiž vyhral hlavnú cenu Českej tanečnej platformy za choreografiu Soma #8. Ide o pozoruhodné dielo, ktoré sa uvádza s premenlivým počtom tanečníkov v galerijných priestoroch. Talaga inštaluje polonahé mužské telá, uniformne oblečené iba do bielych boxeriek, a pomalými sledmi pohybov a zaseknutí do nezvyčajných polôh vytvára dojem meniacej sa fyzickej krajiny, občas aj optickej ilúzie, v ktorej časti tiel miznú, kĺby sa vykrúcajú či hlava sa prepadáva kamsi do útrob. Aj tu je prítomná istá miera humoru a nadhľadu, ktorý vyplýva zo striedania kontrastne pôsobiacich absurdných tvarov. Ľudská forma sa na pozadí neutrálnej bielej steny, zafarbovaná mäkkým, neustále sa meniacim svetlom, stáva abstraktným materiálom, pulzujúcou hmotou, ktorá je nesmierne zaujímavá, a iba občas sa zasekne v nezmyselnej podobe.

Maja Hriešik
Autorka je režisérka a tanečná dramaturgička

 

Text pôvodne vyšiel v aktuálnom čísle mesačníka Kapitál (#06/2018). 

Fotografia: Another song in silence  (Lukáš Bobalík, Andrej Štepita)