ČAS NA PRÁCU
Estetika procesuality a politika projektovej práce v súčasnom performatívnom umení.

(okrúhly stôl – diskusia)

Diskutujú: Martin Bernátek, Jitka Pavlišová, Maja Hriešik, Yuri Korec,
Jan Jiřík a Jozef Kovalčik

Sobota 28. 07., 13.00 Zimná modlitebňa, Nová synagóga

 

Foto: Natália Zajačíková

 

Jednou z dôležitých otázok súčasného performatívneho umenia je vzťah medzi tvorbou a jej materiálnymi podmienkami. Ako vo svojej knihe Umelec pri práci (2013) upozorňuje filozofka a teoretička tanca Bojana Kunst, estetické postupy súčasného performatívneho umenia založené skôr na vytváraní emócií, atmosfér, zážitkov a udalostí než produktov, súvisia s ekonomickými mechanizmami súčasného kapitalizmu a jeho sociálnymi dôsledkami. Modernistický tanec začiatku 20. storočia, podobne ako performance art a neoavantgarda 60. rokov, vytvorili silné metafory voľnosti, oslobodenia sa od spoločenských a estetických konvencií a odmietnutie komodifikácie umeleckého diela a umeleckej práce. Zároveň tieto metafory neukotvenosti, individuálne výpovede a prekračovanie hraníc korešpondujú s premenou povahy práce v súčasnom ekonomickom systéme, ktorý zdôrazňuje flexibilitu pracovných zmlúv, individualizáciu spotreby, a zodpovednosť jednotlivca za organizáciu vlastnej kariéry, financovanie vlastnej práce či sociálneho zabezpečenia.

V panelovej diskusii sa preto budeme pohybovať medzi performatívnou estetikou, politickou ekonómiou a kultúrnou politikou. Kde na jednej strane stojí umelecké telo spochybňujúce existujúce spoločenské štruktúry či umelecké žánre, na druhej strane pracuje kapitalistické telo, takisto spochybňujúce spoločenské regulácie slobody podnikania a predstavy o spoločnom, nielen súkromnom dobre, či verejnom záujme. Kde na jednej strane máme kvalitu neustálej zmeny kontextov, nomádstvo a vynachádzanie nových riešení, na druhej strane môžeme pozorovať krehké životné situácie, byrokratizáciu tvorby prostredníctvom kolobehu grantových žiadostí a neistý a vysiľujúci angažmán v niekoľkých projektoch naraz. Slabé postavenie freelancera či freelancerky potom vedie k nárastu nízkorozpočtových projektov, v performatívnom umení k zvýšenému počtu sól. To, že od umenia očakávame vytváranie nových experimentálnych foriem, emancipáciu od zaužívaných štruktúr či politickú angažovanosť v prospech lepšej budúcnosti, je neodbytne spojené so situáciou, kedy sú podoby takýchto predstáv a gest silne štandardizované či obmedzované. Kľúčovou kategóriou v tomto hľadaní je čas: časovosť projektov, zaplatený aj neplatený čas práce, čas oslobodený od práce, exces záhaľky čiže, „robenie ničoho“, časopriestorová prezéntnosť tela tu a teraz, trvanie spoločnej skúsenosti, performativita a procesualita udalosti predstavení aj harmonogram projektového manažmentu .

Poďte sa s nami pýtať: ako súvisia materiálne podmienky umeleckej práce s umeleckými výsledkami týchto podmienok? V akom vzťahu sú časové rámce práce, verejná podpora vzniku umenia i spôsob jeho prezentácie so samotnou estetikou procesuality a formami ako sólo či work in progress? S akými obrazmi a predstavami o svojej práci a svojom spoločenskom postavení sa stotožňujú súčasní umelci a umelkyne? Aký politický rozmer má zaradenie témy času a dôraz na procesualitu v súčasnom performatívnom umení? Akými konceptmi a nástrojmi môžeme spoločne hovoriť o súčasnom umení po performatívnom obrate?