28. – 31. júl 2022
Budúcnosť je jasná. Je jedno, ako skončíme (veľká bomba, tsunami, meteorit, mor, neplodnosť), raz sa to stane – roky, tisícročia – z geologického hľadiska za ani nie sekundu. Stavby pohltí les a skaly, aj posledné sklenené veže sa rozložia. Divadlá tiež, ale zmizne teatralita? Performatívnosť, hravosť, emócie, predstieranie, klamanie, zvádzanie? Zmizne divák? Schopenhauer má hodnotové kritérium, že čím extrémnejšie podmienky kladené na telo, tým väčší estetický zážitok zo situácie. A príroda dokáže extrémy. Nevieme, či bude jazyk, písmo, či bude elektrina, stroje a inteligencia, či zostanú zvieratá. Ak však bude aspoň jedna z týchto vecí, bude aj divadlo. A kým bude vesmír, určite je niekde niekto, kto sa pozerá alebo si predstavuje. Mantra súčasného umenia káže – chápať netreba, stačí cítiť.
Ale kým nastanú extrémy, čakajú nás časy, ktoré nám každá avantgarda môže len nemo závidieť – umelá inteligencia, e-telá, emancipované zvieratá, nové dominantné druhy. To všetko sa stane realitou. Realita je však nudná. Predstavivosť je lepšia.
Bude si mať kto predstavovať?
Ako sa dívame na budúcnosť divadla bez človeka?
Aký bude tanec po tanci?
Foto: Marek Jančúch