Iné vízie

projekcia

26. – 29. 7. 2018

Po minuloročnom štartovacom ročníku slovenskej časti súťažnej prehliadky Jiné vize, je tu druhý ročník a nové očakávania, čo prinesie, nakoľko prekvapí, koľkých priláka vízia konfrontácie s českým prostredím… Skepsa, ktorú pred rokom naznačil Martin Kaňuch, pretrváva, čo však neznamená, že by na Slovensku nebol žiaden tvorivý potenciál. Prihlásený počet 16 diel nie je síce žiadne terno – medzi nimi aj naďalej chýbajú mená na slovenskej scéne etablovaných vizuálnych umelcov strednej generácie -, netreba však vešať hlavu, keďže zhromaždená vzorka mladých umelcov (do 35 rokov) má čo ponúknuť.

Do užšieho výberu som sa rozhodla vybrať 8 videí – za hlavné kritérium som si určila koncepčnú vyjasnenosť a kompaktnosť výsledného tvaru. Vypadli videá, ktoré pôsobili skôr ako cvičenia na zadanú tému a techniku (autoportrét, morfing, animácia), uspokojili sa prílišnou opisnosťou či ideovou prázdnotou, prípadne, ako pokus o naratívny žánrový film by sa hodili do inak nastaveného festivalu (napr. Brněnská šestnáctka). Vo finálnej zostave tak nájdeme ako (zdanlivo) jednoduché a hravé videá (Chaos/Order, Calibration), tak i názorovo a formálne zrelé autorské koncepcie (Dôvod zostať, Nylonové súvislosti), poeticko-meditatívne úvahy (Krajina zoomu, Paradoxical Happiness 2) a priestorové interakcie a intervencie (PRIVÁTe, S Valie).

Pohľad na prihlásené filmy a zostavené pásmo prináša zaujímavé zistenie: prevahu autoriek. Náhoda? Alebo je za tým prefeminizovaná oblasť kultúry a umenia, na ktorú, a jej dôsledok – prekarizáciu, poukazuje Jana Kapelová vo svojej kolektívnej performancii? Napokon, umelecká prevádzka, sociálna (dobrovoľnícka, integračno-vzdelávacia, terapeutická…) sféra (Daniela Krajčová), aj téma identity, telesnosti a tela, hoc aj toho virtuálneho, nebiologického (Dominika Koššová) sa zvyčajne spája s „typicky ženskou agendou“. Chtiac-nechtiac nás teda spája neviditeľné nylonové vlákno.

„- Nylonový mesiac, – opakoval(a), ale tentoraz to znamenalo iba PROJEKT. Možno Ju prizvú k realizácii konečnej verzie. A keby aj nie… Zabubnoval(a) po ráme, túžil(a) mať pred sebou pauzák a svoje dobré rysovacie náčinie. Zapálil(a) si ešte raz a potom už temer bez myšlienok pozeral(a) hore k žltej guli, tvaru všetkých tvarov.“ (Jaroslava Blažková, E.F.)

Eva Filová

Krajina zoomu (r. Martin Zlievsky, SK, 2017, 14)
Fotografovaním a zväčšovaním povrchu vecí sa pred pol storočím Antonioniho filmová postava, fotograf Thomas, snažila objaviť to, čo sa skrývalo za nimi. Zväčšovanie odhaľovalo, ale zároveň aj znejasňovalo. Analógovú zväčšeninu s jej charakteristickým zrnovým šumom nahradil digitálny makrozoom s geometrickými počítačovými pixelmi. Taká je krajina Martina Zlievskeho, ktorá v oku diváka plynie ako elektronická, binárna rieka či dážď, rotuje a mení sa na záhadné geometrické obrazce.

S Valie (r. Dominika Koššová, SK, 2016, 34)
Kto by nepoznal rakúsku vizuálnu umelkyňu Valie EXPORT a jej telesné konfigurácie zo 70. rokov, v ktorých svojím telom kopírovala, ohraničovala a vymeriavala časti mestskej architektúry? Dominika Koššová si ako „gúgl-júserka“ privlastňuje vybrané figúry, oslobodzuje ich od ich pôvodného feministického kontextu (variabilného, prispôsobivého, poddajného ženského tela podriadeného dominantne mužskému verejnému priestoru) a ich prostredníctvom skúma (meria, obsadzuje) priestor internetového interfejsu. Video je súčasťou voľného triptychu: S Marinou (Abramović) a S Bruceom (Naumanom).

Paradoxical Happiness 2 (r. Milan Mazúr, SK, 2017, 9
Autor pokračuje v hľadaní paradoxných podôb šťastia, mixuje obľúbené zábery z depa F1, simulovaných havárií s testovacími figurínami a divokých šeliem, pričom na vypäté, nebezpečne pôsobiace situácie hľadí čisto estétsky, zasadzuje ich do snovej štruktúry – medzi spiacich, relaxujúcich ľudí. Meditatívne spomalené výjavy sa akoby vynárajú zo stratosféry a evokujú známe scény – od Warhola (Car Crash) a Markera (Rampa), cez Kubricka (2001: Vesmírna odysea), Cronenberga (Crash), až po Triera (Melanchólia)…

Nylonové súvislosti (r. Jana Kapelová, SK, 2017, 16)
Jak se žije… vyštudovaným umelkyniam a historičkám umenia? Nie, nejde o novú časť obľúbeného televízneho cyklu. Jana Kapelová sa inštitucionálnej kritike venuje programovo (napr. videoinštalácia Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, 2012 / 2013), tentoraz siahla po téme prekarizácie – ekonomickej neistoty, ktorú zažívajú najmä ženy v prefeminizovanej, spoločensky a finančne nedocenenej oblasti kultúry. Podobne ako pri Kunsthalle, ide o simulované dialógy poskladané z reálnych výpovedí žien – kolegýň, prenesené do formy kolektívnej performancie.

Chaos / Order (r. Kriss Sagan, SK, 2017, 2’)
Ako by dnes mohli vyzerať kedysi dávno na filmový pás priamo maľované farebné škvrny a plochy od Lena Lyea? Napríklad, ako počítačové obrazce roztancované v rytme nie karibského jazzu, ale elektronickej, atmosférickej až hypnotickej hudby.

PRIVÁTe (r. Dominika Koššová, SK, 2017, 13)
Jeden byt a niekoľko jeho obyvateľov. Komunitné bývanie transponované do pohybovej performancie. Situácie, ku ktorým dochádza v stiesnených spoločných priestoroch a ešte v menších súkromných miestnostiach.Kde začína a kde končí verejný a privátny priestor?

Calibration (r. Andrea Uváčiková, SK, 2017, 3)
“’Abstronika’ je něco, co by Lewis Carrol nazval kufříkovým slovem. Skládá se z první poloviny slabik slova ‘abstrakce’ a druhé poloviny slabik slova ‘elektronika’. Písmeno ‘r’ je, šťastnou náhodou, pantem obou částí.
Tento výraz, ‘abstronika’, mi doporučil Albert Tomkins a příhodně značí následující skutečnost: dnes je umělec schopen esteticky manifestovat a ukazovat jinak neviditelné události subatomárního světa, ovládat je a pomocí filmu organizovat do zajímavých a smysluplných vizuálních zážitků.”

Mary Ellen Bute, Abstronika (1954)
Citát je z: Manifesty pohyblivého obrazu: barevná hudba, PAF 2010, s. 49

Dôvod zostať (r. Daniela Krajčová, SK, 2016, 52)
Šesť príbehov, šesť intímnych portrétov imigrantov a imigrantiek, žiadateľov o azyl na Slovensku. Daniela Krajčová sa téme spoločensko-sociálneho vylúčenia venuje dlhodobo – na báze participatívnych aktivít, kresieb a videí. Príbehy rozvíja formou animácie, v ktorej vrství postavy (ich túžbu, beznádej, osamelosť) so známym mestským (bratislavským) prostredím, čím vzniká kontrast medzi vnútorným a vonkajším svetom, resp. jeho fasádou ako ťažko prekonateľnou bariérou so spletitým byrokratickým systémom a prevládajúcou nedôverou.