Po Kafkovi, či Skrate, bude aj Kiosk riešiť jedno z ústavných a základných práv človeka - právo na proces. Tento rok sme optimisti a procesuálnosť vnímame ho ako jednu zo základných vymožeností súčasnej doby, niečo ako právo na omyl, či prezumpciu neviny. A podobne ako justícia, si myslíme, že proces nemusí mať koniec. Môže to byť dlhá, dlhodobá cesta, ktorá nekončí v jasnom súde, pretože aj cesta môže byť cieľom. Pokiaľ je to v justícii známka o jej nefunkčnosti a zlyhaní, v umení je to naopak znak čerstvosti, kvality podhubia, podpora tvorivosti, skúšania, experimentovania.
Aj slovenskí umelci sa začínajú otvorene hlásiť k vznikajúcim dielam a diváci sa začínajú o ne zaujímať v predstihu. Odhaľovanie ateliérov, backstageov, skúšobní, cvičební, hardiskov, vizualizácií sa stáva súčasťou prípravnej fáze. Priznávame existenciu aj vznikajúcemu tvaru bez tvaru. Skúška a práca počas nej sa tiež viac chápu ako estetické kvality. Netlačí sa na ukončenosť - procesuálnosť sa môže stať výsledným tvarom. S koncom procesu nemusí nastať premiéra, ale derniéra. A viac umelcov začína chápať aj finálne predstavenie, ako neukončené, niečo neustále otvorené zmene, vývoju. Práca sa nekončí premiérou. Už len treba dúfať, že to raz pochopia aj inštitúcie.
Neznamená to, že proces nutne predstavuje progres. Zastavenie, odchýlka, vybočenie, mŕtve rameno - to všetko má svoju hodnotu pre prípravu na život? Umeleckú víziu? Súčasť celkovej dramaturgie, profil tvorcu? Možno dosiahneme stav, že stagnácia nebude úpadkom, ale procesom. Procesuálnosť sa dostáva aj do verejného a možno až do verejnoprávneho priestoru. Pripúšťa sa miesto improvizácii aj v predtým uzavretých žánroch. Proces a výskum sú pozitívne hodnoty, ktoré prinášajú mimoriadne potrebný priestor pre umelecké hľadanie a posúvajú nás dopredu aj keď nie hneď. Môžeme preto konečne aj na Slovensku veriť v budúcnosť? A to je v divadle oproti vede veľký pokrok.
Iným procesuálnym krokom, ktorý výrazne atakuje divadlo, sú ostatné umelecké druhy, ktoré ráznejšie rozširujú hranice divadla a divadelnosti. Hudba, výtvarné umenie, nové technológie (aj iné druhy) vždy brali od divadla (ale divadlo viac od nich), avšak v tomto roku sa na Slovensku udialo nevídane množstvo zaujímavých prienikov. Keďže sme tento rok neobjavili v rámci klasickej divadelnej, či tanečnej tvorby dostatok kvalitných, objavných, hranice posúvajúcich, autorských predstavení, performancií, … tieto preniky tvoria v rámci tohto ročníka gro programu. Proces narušovania hraníc, ktorý sleduje Kiosk od počiatku, je podľa nás výrazným oživením, nielen pre nás, ale pre celé slovenské divadlo.
Proces, či výskum sú len a len témou prvého Kiosku (ak ste dočítali až sem, tak vám nebude vadiť, že na vysvetlenie prečo prvý a nie jedenásty si musíte počkať. Aj keď každému, je to viac menej jasné, však?!). Výber inscenácií stále nepodlieha téme a nevyberali sme ich kvôli nej. Téma reflektuje náš osobný, subjektívny pocit, čo v danom roku viac rezonovalo v slovenskej tvorbe (občas, aj čo jej chýba). Nie každé predstavenie je možné posudzovať z tejto perspektívy, aj keď každé predstavenie má za sebou určitý proces. Nie každé je neukončené a nie každý umelec vystupujúci na Kiosku tento rok, bude súhlasiť s tým, že sa jedná o pozitívnu hodnotu.
