for english scroll down buy tickets
György Ligeti, Orchestr Berg: Poème Symphonique For 100 Metronomes
koncert
Sobota 28. 7., 20.00, Nová synagóga
Americký muzikológ Alex Ross v knihe Zostáva len hluk, venovanej hudbe 20. storočia píše, že Ligeti patril k tej časti avantgardného spektra, ktorá tiahla k absurdnému humoru. „Podobne ako iné Ligetiho žartíky má aj tento pod povrchom vážny tón. Počiatočná komickosť scény – koncertné pódium plné neživých starožitných prístrojov vystrieda nečakaná komplexnosť: keď sa rýchlejšie metronómy dotýkajú a zastavia sa, z oblaku tikotu se vynárajú pavučiny rytmu. Keď posledné preživšie metronómy mávajú vo vzduchu svojimi malými rafičkami, pôsobia osamelo, úboho a takmer ako ľudia."
Ligety, pôvodom maďarský skladateľ žijúci v Rakúsku, patrí k tým tvorcom, ktorí zásadne ovplyvnili vývoj hudby druhej polovice 20. storočia. Vo svojej tvorbe často čerpal z mimohudobných oblastí – inšpirovalo ho výtvarné umenie, fyzika, biológia a pod. V legendárnej skladbe Poème symphonique pre sto metronómov (1962), ktorá uzatvára Ligetiho spätosť s hnutím Fluxus a ktorá pri svojej premiére rozpútala škandál, je stovka metronómov natiahnutá a spustená v rôznych tempách.
Berg je jedno z mála hudobných telies, ktoré automaticky počíta s performatívnou zložkovú novej hudby. Posúvanie hraníc sa tu nedeje len vo vzťahu k nástroju, ale aj vo vzťahu k divákom, priestoru, ale aj konceptu. Skladby, ktoré uvádzajú, majú v sebe výraznú divadelnú zložku, a ich uchopenie, inscenovanie pre špecifický priestor, kostýmovanie, radenie orchestra, ale aj správanie performerov posúvajú hudbu smerom do súčasnosti spektáklu. Avšak táto cesta smerom k divadelnosti nie je jednosmerná - zhudobňujú aj divadlo, ale aj každodennosť.
www.berg.cz
_______
In the book The Rest Is Noise: Listening to the Twentieth Century (2007) an American music critic Alex Ross wrote that Ligeti belonged to the stream of avant-garde with the tendency towards absurdist humour. ”As many other Ligeti´s jokes, this one also has obscure seriousness. Initial comicality of the scene - non-living antique objects taking over the concert stage - is soon replaced by unexpected complexity; when the metronomes touch each other faster and then stop, silky fibres of the rhythm start to appear from the cloud of the ticktack. And when the last surviving metronomes wave their tentacles, they occur to be lonely, pathetic, almost human..