Rozhovor s Mirom Tóthom (aj) o video-opere Oko za oko

Miro Tóth je jednou z najvýraznejších osobností mladej generácie slovenských hudobných skladateľov. Jeho najnovší projekt, video-operu Oko za oko, budete môcť vidieť 23. júla o 19.00 v Novej synagóge v rámci festivalu KioSK. O tomto projekte a o jeho tvorbe všeobecne sa s ním zhovárala naša dobrovoľníčka EDS Jana Baierová.

M.Toth

>> Témou tohtoročného KioSKu je vzťah osobné vs. politické. Festival bude otvárať video opera Oko za oko, v ktorej je jasné koketovanie s angažovanosťou. Pri sociálne kritických dielach sa umelci často stretávajú s problémom, ako nebanalizovať obsahovú výpoveď a zároveň neznižovať kvalitu umeleckej formy. Prichádza táto myšlienka už v procese tvojej tvorby?

Od tohto procesu som odprostený. Pretože akási umelecká forma v Oko za oko je tvorená radením banalizujúcich situácii vedľa seba. Spätne sa snažíme pochopiť to, čo vlastne spracuvávame, kedže pre nás je dejovo inšpirujúca súčasnosť.


>> Operuješ s politickými témami. Aký máš ty ako osoba vzťah k politike všeobecne?

Je to podobné tomu, ako keď som musel v detstve jesť teplú polievku z mlieka, na ktorej plávali tzv. „kožky“. Odvtedy som získal odpor k mlieku. Lenže, keď nič iné nebolo a človek je hladný? Pritom môjho starého otca, ktorý mi ju varil, som mal veľmi rád. To je tak, že aj Slovensko mám veľmi rád… Ale tá politická polievka, to sú také tie plávajúce kožky v teplom mlieku.


>> Predsalen, prežil si niekedy moment, kedy si mal chuť do nej aktívne vstúpiť, či už z pozície aktivistu alebo na viac inštitucionálnej úrovni?

Moje povolanie je autokratické. Bola by to chyba. S pracovnými návykmi hudobného skladateľa nemám čo v politike hľadať. Podľa mňa by hudba alebo umenie nemali vznikať z radov kompromisov. Ako to dopadne? Tak nijako. Každý má vymedzene definovanú úlohu v procese tvorby. Proces výberu jednotlivých spolupracovníkov a spoluhráčov podlieha tomu či sa akurát hodia pre dané dielo a ak nie, nemali by v ňom byť. Nedopadne to dobre.

Ak sa samovymenuje politik, je to znak nastupujúcej katastrofy… Moment, chcel som napísať, že ak sa v umení samovymenuje napr. skladateľ, môže sa stať opak. Vlastne to teda vôbec nie je pravda. Realita je smutnejšia. Radšej ani nepremýšľam nad angažovaním sa v politike. Problematikou uchopenia moci sa zaoberám cez konkrétne dielo, resp. operu. Politiku to nenahradí, ale pokúšam sa aspoň pochopiť mechanizmus fungovania tých, ktorí sa rozhodnú ovplyvňovať životy iných.

Samčo

>> Vráťme sa k predstaveniu Oko za oko, ktoré budeme mať možnosť vidieť na festivale KioSK. Zloženie je pestré, popri profesionálnych muzikantoch nájdeme v hlavnej úlohe Samča, brata dážďoviek, jedného z najvýraznejších predstaviteľov „československého“ outsider artu, čo by niekomu mohlo pripadať ako na opačnej strane spektra spolu s vyštudovanými, notovými partitúrami bitými, hudobníkmi. Ako prebieha nábor hudobníkov pre operu?

Samčo je osobnosť, ktorú stačí postaviť, nehýbať ňou a nechať spievať. Ani do budúcna ho nebudem nútiť robiť nič iné, lebo toto jediné dokonale vie. Nazvime to technika prejavu: stáť a proste len tak byť…. A ešte má potenciál rozvíjať sa. Všimol som si to pri nakrúcaní, ktoré som režíroval. To, čo robí na pódiu, je už náročná práca javiskovej réžie Mareka Kundláka. Ak by to bolo len na mne, tak by celé predstavenie prešlapal na rotopéde. Marek je úplné iný. Je tvorca. Silne sebaistý improvizátor – do vzduchu vypúšťajúci konglomerát politicky nekorektných fabulácií, podchytených z absolútneho patentu na všetko. Pritom aj v personálnom živote je skvelý rétor s citlivosťou na parametre jazyka a čo je podstatné, človek s chrbtovou kosťou citlivo vnímajúci okolie a častokrát nešťastný zo spoločenskej situácie. Marek je nenahraditeľný. Charakter, ktorý stvorí operu tým, aký je a ako sa vie prehodnotiť a sublimovať do seba cez spoločenské zrkadlo. Môžete ho nechať vyliezť na 40 metrový anténny vysielač, strčiť do tankového trenažéru, zavesiť na výcvikovú sieť, posadiť na oceľového leva, vystreliť z brokovnice, on si počas toho zimprovizuje prejav, ktorý je fatálne pravdivý a zároveň prednesie extenzívny spev, ktorý nemá u nás obdobu.


>> Ďalšou netradičnou záležitosťou na video-opere je, že odvážne kombinuje rôzne médiá (dokumentárne filmové prvky, spev, komponovaná a improvizovaná hudba, herecká akcia.) Riadil si sa pri vzniku opery nejakými pravidlami alebo zásadami, aby z foriem nevznikol nezmyselný guláš, alebo stáli na začiatku politické témy, ktoré si jednotlivé typy umenia vyžiadali takpovediac samé?

Z núdze cnosť. Udivujeme sa nad spojením média dokumentárneho filmu, autorského divadla a opery, ako je to v prípade Oka za oko? Hľadáme možnosť realizácie, aby sme nezbankrotovali a zároveň chceli rozprávať príbehy, ktoré stvárňujeme v nezmenených podobách. Produkčne je to tvorené za pomoci priateľov a nie na oficiálnych operných pódiach, ktoré sa slovenskej súčasnej opere takmer nevenujú. Ak áno, je to oslava. Aspoň pre mňa, pretože zaujímavých tvorcov je dosť. Príbehy delíme, aby boli tématicky orámcované. Oko za oko je o aspekte morálky, ktorý so sebou prináša výroba zbraní v regióne, ktorú si nikto nevšíma, hrozí v ňom ekokatastrofa, využíva moment nezamestnanosti a pritom za hranicami je reálna vojna. Tu nastáva konštitučný moment banalizácie na všetkých úrovniach. Ďalší z pripravovaných projektov, opera Zázračná masážna tyč, bude o mystickom uchopení moci v štátnych organizáciach, kedy hlavná postava, riaditeľka, dostáva od ministra neobmedzenú moc a zázračnou masážnou tyčou masíruje zamestnancov v ich rozhodnutiach.


>> Z tvojich aktivít je jasné, že nepatríš medzi konformných zástupcov slovenskej kultúrnej scény. Tušíš, odkiaľ toto experimentovanie, túžba robiť veci inak a v novom v tvojom konkrétnom prípade vyviera?

Zo Slovenska. Žije tu takmer 5 a pol milióna obyvateľov, z ktorých väčšina sa pokladá za najväčších odborníkov na to, čo robia, myslia a žijú a ešte to radi poradia aj ostatným.
M-Toth3 (2)