Dávid Koronczi
BRUCHOVRAVY. Poetická degustácia
Známé porekadlo, že sme tým, čo jeme, dostáva v posledných dekádach znepokojujúci charakter. Vedľa dominantnej distribúcie a výroby potravín, ktorá se odohráva mimo náš pohľad, začínáme cítiť, že ja sa nikdy nedeje samé. Maskulínna povaha doterajších praxí, ktoré mali svoje okolie podriaďovať a dominovať mu, je stále menej presvedčivým receptom na súčasnosť a miesto zdanlivej kontroly se ukazuje naša krehkosť a previazanosť. Sme obklopení a obklopené metabolickými procesmi (žalúdkami) v rôznych fázach trávenia. Zároveň s tvrdením, že sme tým, čo jeme, by se dalo povedať, že sme to, čo nás žerie. Budú ale tieto poznatky stačiť k preformulovaniu stereotypov o našich identitách, a k prekročeniu binarít príroda vs. kultúra, živé vs. neživé, mužské vs. ženské? Vieme znovuvynájsť vzťah so všetkým, skutočne všetkým, čo nás obklopuje?
Ako o týchto otázkach hovoriť a hlavne ako ich jesť?
Povráva sa, že pri trávení ide väčšina krvi z mozgu do žalúdka, rozhodli sme se preto dať slovo našim žalúdočným procesom.
BRUCHOVRAVY je formát komponovanej hostiny, ktorá sa snaží prepájať prístupnosť zážitku z chutného jedla s poetikou a špekulatívnosťou súčasných umeleckých stratégií. Pôžitok (ale aj rozpaky) spoločného stolovania sa v ňom miešajú s performativitou. Projekt chce vytvoriť sviatočnú situáciu, zaostretnú na metabolické procesy, ktoré nás aktívne prepájajú s okolím.
Suroviny pokrmov, ktoré vám ponúkneme, sa stali hrdinami zaujímavých zápletiek dávno predtým než sme sa ich pre vás rozhodli uvariť a tým na ne upozorniť. Volíme si ich intuitívne, ohraničení sezónou, chuťami, a vlastnými mikrobiómami, ktoré ich spoluvytvárajú.
András Cséfalvay
Neužitočné sám, zmysluplné spolu.
Planetárium
Pozorovanie vesmírnych objektov.
Pozri sa tam, kam inak nedovidíš. Uvedom si, aký si bezvýznamný, aká si zbytočná, zamysli sa, či by našej planéte nebolo lepšie bez nás (SPOILER: určite bolo!).
NULANUS - zvuková stopa
dokumentárna opera pre lyžiarsky svah v lete a klony
Ocitáme sa vo svete po zániku ľudstva; zostala iba umelá inteligencia, ktorá si na základe dochovaných fragmentárnych informácií vytvorí projekciu človeka (nazýva sa Hugwald). Projekciou je aj samotný priestor, opustený lyžiarsky vlek, ktorý prostredníctvom Hugwalda skúma.
Ako to však celé začalo a kto je pôvodný Hugwald?
Koncom 80. rokov 20. storočia bol Hugwald amatérskym hercom. Jediným, ktorý sa naučil naspamäť extrémne zložitý text Prometea. Predstúpil pred publikum v divadle miestneho domu kultúry. Ruky mal zviazané. Bodové svetlo mierilo na jeho tvár. Avšak zrazu nastal prekvapivý zvrat. Osvetľovač poodhalil to, čo nemal - nahé Hugwaldovo telo. Vzhľadom na miestne a dobové pomery socialistického zariadenia nabrala udalosť škandalózne rozmery. Ľudia videli, čo nechceli vidieť, zatiaľ čo Hugwald to nevzdal a monológ dokončil. Stal sa skutočným nositeľom textu, svetelnosti a nahoty. Na základe tohto príbehu si ho vybrala umelá inteligencia – Nulanus a zrodila statočného, extrémne pamäťovo vyzbrojeného jedinca, schopného čeliť všetkým nástrahám a otázkam sveta a vesmíru. Nestvorila len jedného, ale na vyhynutej planéte Zem vytvorila viacerých, mnohých, rovnakých a ďalších Hugwaldov.
Opera Nulanus je druhým pokračovaním trilógie Tiene tvorivej dvojice Miroslava Tótha a Michaely Rosovej. Prvý diel, Muž v skafandri, bol inšpirovaný príbehom posledného muža na Mesiaci – Eugene Andrew Cernana, ktorého starí rodičia pochádzali z Československa. Tretí diel s názvom Biela smrť bude mať premiéru pravdepodobne v roku 2024.
Miroslav Tóth sa vo svojej opernej tvorbe venuje deformatívnemu alebo komentujúcemu rozvíjaniu tohto žánru, kedy stopy po pôvodnom formáte opery sú dávno zahľadené a možno sa nám pootvára možnosť začať odznova alebo inde, ako by sme si to predstavovali. S hudobnou tvorbou a performatívnosťou opery integruje skúsenosť s dokumentárnou tvorbou, náhľadom na environmentálne problémy, urbánne komentáre na zabudnuté alebo neexistujúce miesta, ako aj fascináciu z neochvejnej túžby ľudstva hľadieť do budúcnosti a pritom zabudnúť na prítomnosť, a vôbec si nepamätať vlastnú minulosť.
Čo si budeme alebo nebudeme pamätať z opery Nulanus, o tom rozhodne možno umelá inteligencia a možno počasie. Je vysoko pravdepodobné, že si tento text čítate s vedomím, že Nulanusa vlastne nikdy nezažijete. Dotknúť sa budete môcť iba jeho pozostatkov, pretože nám dážď zabráni vydriapať sa na lyžiarsky svah v Hornej Marikovej. Nastane pochovanie antropocentrizmu do dôsledkov, Hugwald, ktorý prichádza PO ČLOVEKU, ostane bez človeka vo všetkých svojich kópiách.
Ale možno sme zbytočne pesimistickí. Možno slnko osvetlí trávnaté plochy zjazdovky ako osvetľovač kedysi Hugwalda. A my zažijeme inváziu a budeme spolu s Hugwaldom fajčiť kvety namiesto cigariet a klásť zemiaky. A slnko zapadne a s ním aj civilizácia. Jedine, že by sme naštartovali vlek a spoločne sa ju pokúsili zachrániť.
Môže sa stať, že toto všetko, čo ste si prečítali, zažijete až o rok. Keď bude naozaj PO ČLOVEKU.
Hugwaldovia: Nela H. Kornetová, Pasi Mäkelä, Emese Kovács, Samuel Szabo
Hudba: Miroslav Tóth
Režisér: Pasi Mäkelä
Námet: Miroslav Tóth, Michaela Rosová
Dramaturgia: Michaela Rosová
Kostýmy: Diana Strausz
Light design: Jan Husták, Christian Frank
Produkcia: Ivo Dobrovodský, Kristína Rigerová
MULTISENSORY SPACE EVENING
DÁVID KORONCZI
BRUCHOVRAVY. POETIC TASTING
The well-known saying that we are what we eat has taken on a disturbing character in recent decades. Alongside the dominant distribution and production of food that takes place out of our view, we begin to feel that the self is never alone. The masculinist nature of previous practices that were meant to subordinate and dominate their surroundings is an increasingly unconvincing recipe for the present, and instead of seeming in control, our fragility and interconnectedness is showing. We are surrounded and encircled by metabolic processes (stomachs) in various stages of digestion. At the same time as claiming that we are what we eat, it could be said that we are what eats us. But will these insights be enough to reframe stereotypes about our identities, and to transcend the binaries of nature vs. culture, animate vs. inanimate, masculine vs. feminine? Can we reinvent our relationship with everything, indeed everything that surrounds us?
How do we talk about these issues and, more importantly, how do we eat them?
It is said that in digestion, most of the blood from the brain goes to the stomach, so we decided to give our stomach processes a say.
BELLIES is a format of a composed feast that seeks to link the accessibility of the experience of delicious food with the poetics and speculativeness of contemporary artistic strategies. It mixes the pleasure (but also the embarrassment) of communal dining with performativity. The project wants to create a festive situation, focusing on the metabolic processes that actively connect us to our surroundings.
The ingredients of the dishes we will offer you have been the heroes of interesting plots long before we decided to cook them for you and thus draw your attention to them. We choose them intuitively, constrained by the season, the flavors, and our own microbiomes that co-create them.
ANDRÁS CSÉFALVAY
USELESS ALONE, MEANINGFUL TOGETHER.
The Pluto Story: On the truths of science, the loneliness of cosmic bodies, and the usefulness of interdependence.
Who should have the power to decide the fate of the planet? Can we decide for others? Can we dream of planets beyond our own? Will we fly away? In a lecture on who killed the planet Pluto, we get to the heart of what it is to actually be human, what human knowledge is, and what all we mid-sized beings can ultimately claim.
Planetarium
Observation of space objects.
See where you can't see otherwise. Realize how insignificant you are, how useless you are, think about whether our planet would be better off without us (SPOILER ALERT: it surely would!).
NULANUS - soundtrack
documentary opera for ski slope in summer and clones
We find ourselves in a post-extinction world of humanity; all that is left is an artificial intelligence that creates a projection of a human (called a Hugwald) based on surviving fragmentary information. The projection is also the space itself, an abandoned ski lift, which it explores through Hugwald.
But how did it all begin and who is the original Hugwald?
In the late 1980s, Hugwald was an amateur actor. He was the only one who had memorised the extremely complex text of Prometheus. He performed in front of an audience in the theatre of the local house of culture. His hands were tied. A spotlight was trained on his face. Suddenly, however, there was a surprising twist. The spotlight revealed what it shouldn't have - Hugwald's naked body. Considering the local and contemporary conditions of the socialist establishment, the event took on scandalous proportions. People saw what they did not want to see, while Hugwald did not give up and finished the monologue. He became the true bearer of text, luminosity and nudity. On the basis of this story, an artificial intelligence - Nulanus - chose him and gave birth to a brave, extremely memory-armed individual, capable of facing all the pitfalls and questions of the world and the universe. It did not create just one, but created many, many, the same and other Hugwalds on the extinct planet Earth.
The opera Nulanus is the second installment of the Shadows trilogy by the creative duo of Miroslav Tóth and Michaela Rosová. The first installment, The Man in the Space Suit, was inspired by the story of Eugene Andrew Cernan, the last man on the moon, whose grandparents were from Czechoslovakia. The third installment, titled White Death, will likely premiere in 2024.
Miroslav Tóth's operatic work is concerned with the deformative or commentary development of this genre, where traces of the original format of opera have long since been covered up, perhaps opening up the possibility of starting afresh or elsewhere than we might have imagined. With the music-making and performativity of the opera integrates the experience of documentary filmmaking, insights into environmental issues, urban commentaries on forgotten or non-existent places, as well as a fascination with humanity's unwavering desire to look to the future while forgetting the present, and not remembering its own past at all.
What we will or will not remember of the opera Nulanus will be decided, perhaps by artificial intelligence and perhaps by the weather. It is highly likely that you are reading this knowing that you will never actually experience Nulanus. You will only be able to touch his remains, because the rain will prevent us from scrambling up the ski slope at Horna Marikova. There will be a burial of anthropocentrism into the aftermath; Hugwald, who comes AFTER MAN, will remain without man in all his copies.
But perhaps we are being unnecessarily pessimistic. Perhaps the sun will illuminate the grassy expanse of the slope like the illuminator once illuminated Hugwald. And we'll experience an invasion and smoke flowers instead of cigarettes and lay potatoes along with Hugwald. And the sun will set and civilization with it. Unless we start the tugboat and try to save it together.
It may be that you will experience all of this that you have just read a year from now. When it will really be HUMAN.
Translated with www.DeepL.com/Translator (free version)