KioSK 2012 – štvrtok, deň prvý

Prvá performácia uvedená na festivale KioSK mala názov A takto?. Otáznik v názve akoby symbolicky naznačil, že štyri dni prehliadky slovenského nezávislého divadla ponúknu veľké množstvo otázok. To súvisí samozrejme s faktom, že tvorcovia z prostredia nezávislej scény sa prirodzene snažia skúmať možnosti formálneho uchopenia jednotlivých tém, spôsoby komunikácie s divákom, či limity jednotlivých vyjadrovacích prostriedkov.

KioSK 2012 - prezentácia workshopu svetelného dizajnu

Ako prví sa na festivale prezentovali účastníci workshopu svetelného dizajnu, ktorý sa pod vedením Henka van der Geesta začal už pred festivalom. Prvý holandský svetelný dizajnér sa venuje úlohe svetla v divadle, verejnom priestore, či architektúre. Účastníci workshopu prezentovali tri miniatúrne diela, ktorých spoločným motívom bola téma rozprávky. Prezentované projekty samozrejme nemožno hodnotiť v kontexte bežnej divadelnej prevádzky. Je však zarážajúce, že aj na malej ploche týždňového worskhopu dokázali svetelný dizajnéri požiť postupy a princípy tvorby, ktoré sú vo svete samozrejmosťou, no v slovenských divadlách by pravdepodobne pôsobili inovatívne. Problematika svetla v divadle síce je v posledných zhruba troch rokoch časťou divadelníkov výrazne akcentovaná, no realita slovenských divadiel jasne dokazuje, že svietenie je často to posledné na čo divadelníci myslia. Najväčším paradoxom je pritom fakt, že ak sa niekto snaží tento nedostatok slovenského divadla odstrániť, sú to práve tvorcovia z prostredia nezávislej scény, kým veľké kamenné divadlá s omnoho širším svetelným parkom svetelný dizajn vytrvalo ignorujú.

Prvou časťou hlavného programu bola už spomínaná performácia A takto? autorskej štvorice Zuzana Burianová, Jaro Viňarský, Matthew Rogers a Kamil Mihalov, ktorí v tejto performácii účinkujú spoločne so študentkou a dvoma pedagogičkami Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity. Projekt vznikol v rámci Univerzitnej synergickej platformy PRIZMA, ktorej ambíciou je ponúknuť priestor na umeleckú sebarealizáciu študentov a pedagógov humanitárnych študijných odborov. Už z tejto základnej charakteristiky i názvu je jasné, že ambíciou tvorcov nebolo vytvárať umelecké dielo, ktoré by primárne sledovalo estetické ciele. Prvoradý bol proces hľadania a možností práce s „neumelcami“ resp. „netanečníkmi“ a interdisciplinárny presah umenia. Výsledkom je asi polhodinový javiskový tvar, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou zaujme najmä divákov, ktorí sú prístupní komunikácii s takým typom umenia, pre ktoré je podstatnejší proces tvorby a jeho formálna stránka.

Naopak mimoriadne silnú tému v sebe niesla tanečná performácia Studia Matejka Všetko čo si nepamätáme z našich stretnutí. Aj v tomto prípade režisér Matej Matejka nepracoval výsostne s vyštudovanými tanečníkmi, ale činohercami, či bývalým pracovníkom banky. Spoločnou témou voľne pospájaných obrazov je téma partnerských vzťahov, a toho, čo o nás vypovedajú. Táto téma samozrejme ponúka veľký priestor pre sugestívnu interpretáciu, v čom spočíva najväčšia sila tohto projektu. Matej Matejka totiž opäť potvrdil, že dokáže pri procese tvorby pracovať s najintímnejšími časťami duše interpretov a následne tieto poznatky z procesu tvorby transformovať do silného a zároveň zrozumiteľne komunikujúceho javiskového tvaru. Otázkou však zostáva, v čom je táto performácia iná v porovnaní so značným množstvom projektov reflektujúcich tému partnerských vzťahov. Nemožno spochybňovať silu emócií, ktoré na diváka pôsobia, avšak na to, aby sa z kvalitného diela stal zážitok chýba niečo navyše.

Poslednou časťou programu prvého dňa KioSKu bola Esctopia Milana Lovišku a Otta Kauseho. V projekte na pomedzí výtvarnej a divadelnej performácie Milan Loviška opäť reflektuje tému popkultúry. Konkrétne fenomén superhrdinu, jeho smrti a následkov zničenia kultúrneho mýtu. Pravdepodobne najvýraznejšou otázkou, ktorá sa natíska v súvislosti s Esctopiou je jej schopnosť komunikovať s divákom. V Žiline totiž medzi interpretmi a väčšinou divákov nastala komunikačná bariéra. Nemožno pochybovať, že performer venoval výnimočné množstvo času a úsilia výskumu tejto témy. Avšak jeho následná transformácia do umeleckého tvaru zlyháva. Divák, ktorý prácu Milana Lovišku pozná si určite užije tie momenty, kde performer priamo atakuje diváka. Rovnako jeho schopnosť pracovať s gýčom a zámernou naivitou postupov, no ide skôr o momenty, ktoré netvoria atakujúci celok.

Prvý deň festivalu tak ponúkol projekty typické pre národný showcase nezávislého divadla. Performácie, ktoré sa v prvom rade snažia narábať s autentickou formou a hlboko osobnou umeleckou výpoveďou. Avšak ani v jednom prípade zatiaľ nenastal moment, ktorý by v kontexte európskej tvorby predstavoval nezameniteľný zážitok. Či už po obsahovej alebo formálnej stránke.