KioSK 2013 – štvrtok, deň prvý

Peter Šavel, Kamil Mihalov: Shifts

Vycibrený pátos? Čaj o piatej na autobusovej stanici v Dubnici nad Váhom? V medzere medzi barokovou slabosťou pre ornament a pohybom v čase, keď „ornament je zločin“, si predstavenie nevie (nechce) vybrať medzi excesom výrazu a scudzenou civilnosťou. Kľučkuje teda medzi nimi, presne v súlade s hudbou plnou záhybov a súčasnou panikou z nutnosti výberu. Začnime asi tým, že na scéne je tanečník a klavírista. Znejú Goldbergove variácie od J. S. Bacha.

To samo o sebe navodzuje určitú mocenskú štruktúru – Kto tancuje, ako mu iní hrajú? Klavírista interpretuje skladbu niekoho iného a tanečník inerpretuje zvuk z toho vychádzajúci plus každý z divákov interpretuje, čo pri tom vzniká. A to je pasca. Príliš priamočiara mechanika. Barokový ornament sa nutne prehýba do seba, trochu si to teda dobrovoľne skomplikujme. Predstavenie nachádza súčasnú obdobu ornamentu vo výraze: Herecká expresia je rozmetávaná ako čosi priznane nadbytočné, v súčasnom tanci prekonané, a práve preto vychutnaniahodné. Predstavenie ju pitvá s pôžitkom amatérskeho zberateľa, analyzuje a rozkladá na fázy; v naivnom pohybe prvých rozpohybovaných filmových okienok, či nultých lekcií večernej školy herectva (Scéna evolúcie výrazu od smiechu po plač krok za krokom).

Vizuálnosť predstavenia je vôbec veľmi ovplyvnená filmovou estetikou – pohľad diváka, do ktorého ho predstavenie občas mimovoľne zatiahne (slučkami, pauzami, opakovaním pohybov) evokuje podvečerné prepínanie medzi kanálmi, pretáčanie kľúčových scén; jednoduché, no výdatné potešenie manipulatívnosťou obrazu.

Dianie na scéne rezignuje na mimesis – gestá a pohyby sú buď nedotiahnuté, dokončované v akomsi horúčkovitom zhone, alebo zveličené - mimika, výraz. A hudba neúprosne presná. Afekt a pózy rozložené do framov sú použité skoro scénograficky, ako úmyselne priveľký kostým šitý na ne-mieru. Štylizácia je tým pádom transparentná. Prebytok a nemiera ako niečo, čomu sa dnes nedá uveriť, preto sa s tým dá s čistým svedomým a čistými rukami narábať. Nie je priznaná umelosť štylizovaných scén nakoniec úprimnejšia ako inscenovaná civilnosť? Asi to isté treba skúsiť povedať nejako lepšie: Performeri začínajú hrať v momente, keď prestávajú ukazovať, že hrajú, a chcú byť „sami sebou“.

Prázdno každopádne funguje ako kontrast k preplnenosti, čo je jedna z variácií na kľúčový dualizmus afekt/civilnosť. Nevedieť, čo s rukami, nehýbať sa, byť ticho a byť v tichu, reagovať na náhodné podnety (zvuk spadnutej plastovej fľaše v publiku). Divácky fokus sa preostruje – znovu skoro filmovo, zoomom kamery - z celkového hmýrenia na detaily, minimálne gestá a pohyby a priraďuje im významy. Časom však tieto prepínania perspektívy začnú byť predpokladateľné, a nepríde nič, čo by tieto očakávania vyviedlo z rovnováhy. Od momentu, kedy začneme tušiť, že hudobník vyjde na scénu do momentu, kedy sa to stane, uplynie čas, ktorý nám potvrdí, že variácie sa cyklia.

i. r.

TOTO JE BLOG, DIAKRITIKA NAS VZDIALUJE OD VYSLEDKU< CHCEM ABY TO BOLO BEZ NEJ

V rannych devadesiatich rokoch, na sidlisku v ktorom som vyrastal, koloval chyr o ciernej sanitke, ktora unasala deti a dospelych. Nikto ich uz nenasiel. Cierna socialisticka sanitka bola sidliskovym mytom, symbolom, ktory v sebe spajal nedoveru voci instituciam s kanibalizmom a vampirizmom ("Piju nam krv". "Ziju z nasich dani", atd). Ludova mytologia vzdy obsahovala typ moralne skazeneho a beztrestneho mocipana. Z predstavenia Proces procesu procesom sa zda, ze sucasnu slovensku ludovu mytologiu zamestnava predstava skorumpovaneho sudcu, ktory svoje rozhodnutia dostava napisane na papieriku.

Postavy sudcov su v Procese naozaj len stereotypmi: pupkati a slizki pani, ktori relativizuju moralku prostrednictvom banalnych dilem o cieloch a prostriedkoch. Na ociach maju slnecne okuliare, sarkasticke odkazy na ideal 'slepej Spravodlivosti', ale tiez na cierne cenzurne pruzky z obrazkov kriminalnikov v mediach. Zaroven su to 'white collars' - bielogoliernici, archetypalne typy dehumanizovanych uradnikov fungujucich ako suciastky byrokratickej masinerie zbavene individualnej slobody.

Divadlo SkRat malo vzdy blizko ku groteske, ku parodii, nevyhybalo sa gycu, ani 'ludovemu'. Avsak pouzitie stereotypov Proces zastavilo hned na zaciatku. Stereotyp nie je individualny, vyjadruje zovseobecnenie, a tym padom je zbaveny individualnej psychologie, jej rozporov a dilem. SkRatu vsak v Procese nejde o vykreslenie tragedie 'padu' jednotliveho uradnika, aj ked sa do tychto oblasti niekedy dostane: Inge Hrubanicova na konci predstavenia zvazuje svoju principialnost a jej efekt na blahobyt svojich deti, sudca, ktoremu ostavaju dva mesiace zivota zvazuje moznost posmrtneho zivota a konecneho sudu - tieto momenty prave kvoli pouzitiu klise neuniknu patosu, trapnosti a tezovistosti. Otazka vsak je ci SkRatu v procese ide o nieco viac ako picovanie 'roboša' pijuceho pivo na stavbe (ups pardon, stereotyp).

Je predstava divadla ako institucie zohravajucej 'ocistnu ulohu', institucie, ktora 'kladie otazky', alebo 'odkryva '(hlboke) spolocenske problemy' stale aktualna? Heh. Mozno je to otazka prostriedkov. Sposobov, ktore dokazu divaka vykolajit, alebo napadnut. Foriem naracie, ktore niesu doslovne. Je Proces divadlom apatie, ktore po zaverecnej scene zapne svetla nad publikom aby mu 'nastavilo zrkadlo', pretoze vsetci vieme ako sme fpici, ale aj tak nic nerobime? Je to nasrate odpluvnutie si nad 'stavom spolocnosti'? Je to volanie po zmene ? Vnucuje sa tu predstava zbytocnosti.

Civilne hranie je tak trochu oxymoron. Obzvlast v tak stylizovanej a absurdnej inscenacii. Civilnost sa tu stava napodobneninou civilnosti, napodobneninou, ktora sa najviac odhaluje vo scenach, kde navzajom 'nenutene' interaguje viacero postav. Kazdy si ide vlastnu vec, nepocuje ostatnych, chaos skupinovej komunikacie pripomina amatersku improvizaciu. V Procese ale zazivam aj skvele herecke momenty: monology Inge v telefonnej budke, jej precizne odmerane pauzy a prerusenia, patriace skor do epickych momentov dramatickeho divadla, Burgrov zmateny, podriadeny a oportunisticky 'clovek - morca' kracajuci vo vyprazdnenej krajine sucasnej spolocnosti, Gudabovej autisticke a jedine naozaj 'civilne' herectvo, v ktorom hra len samu seba..

Mozno potom zastrela Stanicu vona klobasok, alebo chut bieleho vina, ktore vyzera ako voda, mozno som premyslal preco sa Boris Vitazek, inac skvely a talentovany Vj, uspokojil s tym ze premietal 'pozadia' namiesto toho, aby projekciu zaclenil do a spravil rovnocennu s ostatnymi zlozkami predstavenia, mozno len bola zima, alebo sa niekde vykolajil vlak, text sa proste rozmazaval a mizol, stracal koherenciu a zmysel, Brnaci stale skusali v S2-ke, mozno prisli cierne sanitky s ciernymi majakmi blikajucim cierne prerusenia reality periodicky okolo seba, ale tak nejako sa vsetko rozpadlo a zmizlo, stratilo zmysel v nivelizujucej realite Spektaklu, alkoholu a zradla. Heil Hitler !

gnd