Composition I. 

37 min. 
english friendly

“At the still point of the turning world. Neither movement from nor towards, Neither ascent nor decline; at the still point, there would be no dance, and there is only the dance.”

Drahá Tonica.

Schopnosť otvoriť sa druhým nie je bez rizika. Nemôžeme byť otvorení všetkému. Byť otvorení ostatným je určitou formou odovzdania sa, ktorá v sebe nesie predpoklad potenciálneho zlyhania a možného pádu. Nemôžeme sa spoliehať na to, že pod nami niekto natiahne záchrannú sieť. Táto otvorenosť nás môže zraniť, zničiť dôležité súčasti nášho “ja”. Cena, ktorú v konečnom dôsledku zaplatíme, môže byť vyššia, než sme ochotní zaplatiť.

Myslím, že si odvážna. A táto odvaha je nákazlivá. Cítil som to na vlastnej koži po dokončení “poslednej” časti natáčania nášho filmu. Začal som viac tancovať, môj pohyb mestom bol odrazu ľahší. Dúfam a verím, že sa nám podarilo vytvoriť priechod. Nie len pre nás, ale aj pre ostatných. Nejaký druh niečoho. Pohyb, vibrácie... Ktoré ostanú ako stopy, svedkovia nášho stretnutia.

Nemusí nám byť porozumené (čo napokon nikdy nebolo naším cieľom, alebo?) Po čase som začal spochybňovať naše rozhodnutie odvrátiť pozornosť od faktov, vedomostí a jazyka. Niekedy by som si želal obsiahnuť viac. Záchytné body. Moja túžba po prehľadnosti a jasných odpovediach je stále silná, ale potom, keď som svedkom tvojho pohybu, improvizácie, opäť túžim po chaose. V tomto paralelnom svete je náš sen o harmónii zástupný a stáva sa nepochopiteľný.

Tvoje pohyby a hlas formujú systém zdieľania a blízkosti, projektované do neznámej frekvencie, do neznámeho miesta, kde svojou nezrozumiteľnosťou a zdanlivou absenciou vlastného hlasu podnecujú moju túžbu po skúmaní nových priestorov. Sú ako ozvena na ceste na miesto, ktoré nie je ani domovom, ktorý som opustil, ani cieľom, po ktorom prahnem...

Pohyb môže byť zdrojom odolávania a rezistencie. Záleží na tom, akým smerom sa vydávame a za akých podmienok. Záleží na tom, aby sme poznali naše súradnice a perspektívu, aby sme videli obrys sveta, ktorý závisí na vylúčení mnohého a mnohých. Záleží na tom, akú cestu si volíme a ktorou kráčame, zatiaľ čo sa stávame jej formotvornou silou. Nepoužívaná cesta prestáva strácať svoje ohraničenie, nesledovať jej línie je gestom voči všetkému, čo leží mimo vytýčenú trajektóriu, niekde za jej okrajmi.

Teraz prehováram z hľadiska tela a priestoru. Priestor je obsadený, plný, plnší, je ho nedostatok, prepadlisko. Telo nie je objektom, ale uhľom pohľadu. Horizont tela je sedimentom histórie. V opakovaní gest, afektov a emócií; dejiny často miznú a potom nas rozdrtia neviditeľnou silu. Pomaly, pomaličky, ako znepokojujúca atmosféra, ktorá okupuje miestnosť, sme svedkami nášho strácania sa.

Otáčame sa;

Meníme rytmus;

Vzďaľujeme sa;

A približujeme;

Stávame sa neprehľadnými;

Strácame perspektívu; Meníme frekvencie;

aby sme zmenili situáciu; aby sme videli tvar, ktorý sme nútení prijať; aby sme ho mohli pomenovať, odhodiť a pretvoriť v pohybe, v páde, i v lete.

Ďakujem za všetko,
S láskou, O.

*originál tohto listu bol napísaný v anglickom jazyku

Námet a koncepcia: Ondřej Houšťava
Kamera: Denis Kozerawski
Performance: Tonica Hunter
Choreografia: Silvia Sviteková
Zvukový dizajn: Lenka Adamcová
Kostýmy: Tomáš Košarišťan
Svetelný dizajn: Gabriela Procházka
Produkcia: Nela Pučeková, Dušan Prekop, Matúš Pisarčík
Partneri: BioFilms, Hexar Studios, Fond na podporu umenia

 

TRANSLATION BY DeepL:

 

Dear Tonica.

The ability to open up to others is not without risk. We cannot be open to everything. Being open to others is a form of surrender that carries with it an assumption of potential failure and possible downfall. We cannot rely on someone to stretch a safety net beneath us. This openness can hurt us, destroy important parts of our self. The price we ultimately pay may be more than we are willing to pay.

I think you're brave. And that courage is contagious. I felt it firsthand after completing the "last" part of filming our movie. I started dancing more, my movement through the city was suddenly easier. I hope and believe that we were able to create a passage. Not just for us, but for others as well. Some kind of something. A movement, a vibration... That will remain as traces, witnesses to our encounter.

We may not be understood (which, after all, was never our goal, or was it?) Over time, I began to question our decision to turn our attention away from facts, knowledge, and language. Sometimes I wish I had encompassed more. Bullet points. My desire for clarity and clear answers is still strong, but then when I witness your movement, your improvisation, I long for chaos again. In this parallel world, our dream of harmony is vicarious and becomes incomprehensible.

Your movements and voice shape a system of sharing and intimacy, projected into an unknown frequency, an unknown place, where they fuel my desire to explore new spaces with their incomprehensibility and the seeming absence of my own voice. They are like an echo on the way to a place that is neither the home I left nor the destination I long for...

Movement can be a source of resistance and resilience. It depends on the direction we take and under what conditions. It matters to know our coordinates and perspective, to see the outline of a world that depends on the exclusion of the many and the many. What matters is the path we choose and the path we follow while we become its formative force. The untrodden path ceases to lose its boundaries; not to follow its lines is a gesture towards everything that lies outside the set trajectory, somewhere beyond its edges.

I now speak in terms of body and space. Space is occupied, full, fuller, it is in short supply, a sinkhole. The body is not an object, but a point of view. The horizon of the body is the sediment of history. In the repetition of gestures, affects and emotions; history often disappears and then crushes us with an invisible force. Slowly, slowly, like the unsettling atmosphere that occupies the room, we witness our disappearance.

We are turning;

We change rhythm;

We move away;

And we draw closer;

We become opaque;

We lose perspective; We change frequencies;

To change the situation; to see the shape we are forced to take; to name, discard, and reshape it in motion, in fall, and in flight.

Thank you for everything,
With love, O.